Hudobné múzeum

V päťtisícročnej histórii zvoncov a zvončekov je obdobie staroveku časom, kedy uzreli svetlo sveta mnohé krásne, prevažne rituálne či okrášľovacie exempláre. Je škoda, že doteraz nejestvuje múzejná expozícia, ktorá by ich ako ucelený a časovo ohraničený súbor vystavovala. Autor tohto príspevku zozbieral v ostatných dvadsiatich  rokoch  kolekciu starovekých zvoncov a zvončekov z euroázijského kontinentu a v tomto článku prezentuje desať exemplárov z oblasti Predného východu z 11. – 6. stor. pred n. l.

Zvončeky aj zvonce sprevádzajú človeka päť tisícročí. So zvončekmi do veľkosti 5 cm sa   v staroveku stretávame na kňazských úboroch, keďže cinkanie robilo zvukový sprievod pri rituálnych obradoch. Známe sú aj zo ženských odevov, na ktorých boli okrasou (nezriedka  krášlili aj ženské náhrdelníky či náušnice). Niekedy mali magický význam ako ochrana pred zlými duchmi, najmä na detských odevoch. Prevažne sa odlievali z bronzu, no príslušníci nobility ich mávali aj strieborné či zlaté. Staroveké zvonce vo veľkosti od 6 do 15 cm plnili zväčša signálnu funkciu, napríklad pri ohlasovaní nejakej činnosti: v antickom Ríme sa zvonilo pri zahájení trhu s rybami alebo na otváranie verejných kúpeľov, v domoch na oznamovanie návštev a v patricijskom prostredí na zavolanie služobníkov. Vo väčšom rozsahu sa zvonce využívali pri organizovaní čried pasúcich sa zvierat a tiež v jazdectve  ako okrasa konského postroja. Vyrábali sa zo železného plechu, výnimočne sú keramické, najčastejšie ich však odlievali z bronzu. Tvarová analýza zvoncových plášťov odhaľuje nepreberné množstvo najrôznejších podôb.

V súčasnej hudobnej archeológii sa bádatelia zameriavajú aj na to, akú zvukovú funkciu mali kovové zvonce a zvončeky v živote, práci a prežívaní ľudí v staroveku a stredoveku, pričom   spájajú archeologické, metalurgické, akustické, etnomuzikologické a psychologické metódy podporované experimentálnou archeológiou. Napríklad viedenská muzikologička B. M. Pombergerová so spolupracovníkmi rieši interdisciplinárnu problematiku kovových zvukových predmetov, predovšetkým zvoncov a zvončekov, v období rokov 800 pred n. l. až 800 n. l. v strednej Európe, teda aj na Slovensku.

V tomto článku vymedzujeme starovek v súlade s prevažujúcimi názormi odborníkov ako obdobie od 3. tisícročia pred n. l. do záveru 5. storočia n. l. V múzejných archeologických zbierkach sa staroveké zvonce a zvončeky vystavujú prevažne jednotlivo či v súboroch iba v niekoľkých málo exemplárov. Nijakú informáciu o ucelenej zbierke starovekých zvoncov a zvončekov sa nám doteraz nepodarilo získať. Vzácne, raritné staroveké zvonce bývajú  pritom akousi malou ozdobou príslušných expozícií svetových múzeí, napríklad v Metropolitnom múzeu v New Yorku, Britskom múzeu v Londýne či petrohradskej    Ermitáži – tam všade vystavujú  predovýchodné urartské zvonce  z  9. – 8. stor. pred n. l. Častejšie sa môžeme stretnúť s kolekciou rímskych antických zvoncov a zvončekov pochádzajúcich z rôznych, aj neznámych oblastí niekdajšej Rímskej ríše: napríklad v knižnici Vatikánskych múzeí v Ríme, v Archeologickom múzeu  v Mníchove  či v expozícii českého Národného múzea České zvonařství vo Vrchotových  Janoviciach, ale aj v mnohých ďalších múzeách. Na Slovensku sa prezentujú antické rímske zvonce napríklad v Historickom múzeu SNM v Bratislave (archeologický nález zo severnej terasy Hradného vrchu v Bratislave, 1. stor. pred n. l.) či niekoľko exemplárov v expozícii Podunajského múzea v Komárne (archeologické nálezy z prvých storočí n. l. z Podunajska).

Špeciálne múzea zvonov, ktorých je vo svete vyše tridsať,  zvonce ani zvončeky nevystavujú. Asi jedinou výnimkou je čínske Múzeum starovekých zvonov, umiestnené v chráme Dazhong v Pekingu, ktoré vystavuje 700 exponátov vrátane starovekých zvoncov a zvončekov z obdobia Východného Čou. Je však namieste podotknúť, že v Európe jestvujú dve súkromne múzeá novodobých zvoncov a zvončekov pre dobytok – jedno vo švajčiarskej alpskej dedine  Libingen a druhé na Slovensku v horehronskej obci Šumiac.

V jedinej kampanologickej múzejnej expozícii na Slovensku v Západoslovenskom múzeu v Trnave sa zvonce a zvončeky nevystavujú.  Za zmienku ale stojí, že Slovenské technické múzeum v Košiciach usporiadalo v roku 2009 výstavu  Zvony, zvonce a zvončeky, v rámci ktorej bola prezentovaná aj kolekcia rímskych antických zvoncov a zvončekov.

Predný (tiež Blízky) východ (anglicky Near East) je dosť nejednoznačne vymedzený geografický termín. Pravdepodobne najčastejšie sa zaň považuje oblasť juhozápadnej Ázie bez Sinaja, Pakistanu a Afganistanu. V tomto článku budeme pod Predný východ zahŕňať územia nasledovných dnešných štátov: Turecka, regiónu Levanty (Sýria, Izrael, Palestínska autonómia, Jordánsko, Libanon), Iraku, Iránu, Arménska a Azerbajdžanu (teda bez štátov Arabského polostrova). Na uvedenom území sa zrodili prvé staroveké kultúry a veľmi pravdepodobne tu uzreli svetlo sveta aj prvé zvonce a zvončeky.

Prezentácia zvoncov a zvončekov zo súkromnej zbierky naráža na niekoľko obmedzení: všetky takéto exempláre pochádzajú z obchodov so starožitnosťami, z aukčného nákupu či z pozostalosti zberateľa. To znamená, že nemajú pôvod v riadne zdokumentovanom archeologickom výskume, ale ich zdrojom je anonymný nálezca či priekupník a lokalizácia aj čas nálezu sú neznáme, resp. neoveriteľné. Preto je treba považovať nami predkladané informácie len za približné. Napokon nie je to tak málo, ak si uvedomíme, že istá časť starovekých zvoncov z 1. tisícročia pred n. l. v zbierkach Metropolitného múzea, Britského múzea či petrohradskej Ermitáže pochádza rovnako zo sekundárnych zdrojov.

Asi najstarším exemplárom komentovaným v tomto článku je malý zvonček, ktorý má preukázateľne svoj pôvod v oblasti Luristanu. Ide o územie na západe dnešného Iránu v západnej časti pohoria Zagros. Uvedený región bol v 2. tisícročí pred n. l. pod kontrolou Babylonskej ríše a neskôr až do 7. storočia pred n. l. tu sídlili  Médi, ktorí sú iránskeho pôvodu a vybudovali v 8. stor. pred n. l. na tomto území ríšu,  vyvrátenú v 6. stor. pred n. l. Peržanmi.

Javí sa ako dosť pravdepodobné, že  vročenie zvončeka do 11. až 9. stor. pred n. l., ako ho stanovil jeho niekdajší držiteľ – inak kustód Metropolitného múzea v New Yorku a zberateľ, z ktorého pozostalosti som predmet získal – zodpovedá skutočnosti. Bronzový zvonček má kužeľový tvar. Jeho korunu tvorí štylizovaná postava koníka bez nôh, pod jeho hrivou je dierka, slúžiaca zrejme na uchytenie závesu. V hornej časti vnútornej časti plášťa sú zvyšky drobnej železnej priečky na zavesenie nezachovaného srdiečka. Pravdepodobne slúžil ako okrasný závesok. Zvonček je vysoký 2,5 cm, priemer úderového okraja meria 2,0 cm a pokrýva ho tmavozelená  hrubá patina.

K najstarším predovýchodným zvoncom patrí tiež bronzový exemplár, ktorého plášť je vyformovaný do tvaru komolého ihlana, s obdĺžnikovým úderovým okrajom a mierne zaoblenými stenami. Na hornej uzávere zvoncového plášťa sú po stranách polkruhového oka koruny dva kruhové otvory, nepochybne na upevnenie nezachovaného srdca. Zvonec dosahuje výšku 8.0 cm, obdĺžnikový úderový veniec má rozmery 4,9 cm x 3,8 cm a celý je pokrytý hrubou tmavozelenou patinou. Pochádza z oblasti dnešného západného Iránu a z rúk asi médskeho zvonolejára; odliaty bol v 11. – 9. stor. pred n. l. Zakúpil som ho vo francúzskom starožitníctve v Rousies.

Luristanský zvonček, 11.-9. stor. pred n. l. 
FOTO – JIŘÍ JANOŠÍK

Médsky zvonec, 11.-9. stor. pred n. l.
FOTO – EIRL ELOI RENAUD

Zrejme z rovnakého obdobia pochádza aj bronzový zvonček (skôr zvončekový prívesok) kužeľového tvaru s mierne dovnútra prehnutým plášťom, ktorý hore vyúsťuje do kruhového závesného očka. Evidentne nemal srdiečko. V jeho plášti  je v štyroch rovnobežných vrstvách nad sebou vyrezaných 37 rovnako veľkých otvorov vo tvare  rovnoramenných trojuholníkov. V najvyššom rade sú vyrezané štyri, v poslednom, štvrtom rade je ich pätnásť. Pomyselný „úderový“ okraj zvončekového prívesku je vrúbkovaný. Je pravdepodobné, že pochádza z oblasti medzi dnešným Iránom a Azerbajdžanom, asi z rúk kaukazského remeselníka. Asi ide o ozdobu konského postroja. Celkove je vysoký 4,5 cm, priemer v dolnej časti plášťa dosahuje 4,0 cm a je pokrytý nerovnomernou tmavozelenou patinou. Získal som ho v holandskom starožitníctve v Raamsdonksveere.

Asýria ako štátny útvar jestvovala od polovice 3. tisícročia až do roku 605 pred n. l., pričom Novoasýrska ríša bola od roku 911 pred n. l. jej posledným vládnym útvarom. Práve vtedy sa stala dominantnou silou Predného východu a jej územie zahŕňalo celú Mezopotámiu, regionálne útvary Levanty, Egypt, Anatóliu a Arménsko. Novoasýrska ríša nám zanechala dedičstvo veľkého kultúrneho významu, veď judaismus a kresťanstvo, rovnako ako islam boli významne poznačené novoasýrskym vplyvom: je to zrejmé v početných biblických príbehoch, ktoré čerpajú zo staršej asýrskej mytológie a histórie.

Novoasýrsky bronzový zvonec, ktorý prezentujeme v tomto článku, môže byť (pri porovnaní s obdobnými predmetmi z Britského múzea) datovaný do obdobia 8. stor. pred n. l. Jeho plášť má netypický tvar malého valca, veľmi mierne sa rozširujúceho smerom dole, pričom úderový okraj je zvonka zdobený vodorovnou ryskou. Rovnaká ryska obkolesuje aj hornú časť zvoncového plášťa. Originálna je koruna zvonca: závesné očko na kruhovej podložke sa rozdvojuje do dvoch tyčinkových ramien ukončených štylizovanými hlavičkami, ktoré upevňujú korunu k plášti zvonca. Uprostred spodnej časti koruny je kruhový otvor na zavesenie nezachovaného srdiečka. Zvonec je vysoký 5,5 cm, v úderovom venci priemer meria 2,2 cm a má peknú tmavohnedú patinu. Zakúpil som ho v londýnskom starožitníctve.

Kaukazsky zvončekový prívesok, 11.-9. stor. pred n. l.  
FOTO –  JASPERS´ ANTIQUES

Novoasýrsky zvonec, 8. stor. pred n. l.
FOTO – ANCIENT & ORIENTAL  

O krajine Urartu sa prvýkrát zmieňujú asýrske nápisy zo 13. storočia pred n. l. Od 9. storočia pred n. l. začalo kráľovstvo Urartu expandovať, až sa stalo popri Novoasýrskej ríši ďalšou veľmocou Predného východu. Územie Urartu zahŕňalo dnešnú Arméniu, juh Gruzínska až po brehy Čierneho mora, na západe zaberalo východ Turecka a siahalo k Eufratu, na východe pokračovalo za dnešné iránske mesto Tabríz a na juhu sa blížilo k súčasnému irackému Mosulu. 

Nesporne interesantný urartský bronzový zvonec, ktorý je v tomto článku predmetom nášho záujmu, pochádza z obdobia vrcholného rozvoja kráľovstva v 9. až 7. storočí pred n. l. za odôvodneného predpokladu, že náš exemplár typovo patrí k súboru presne datovaných zvoncov, na ktorých sú vyryté mená urartských kráľov.

Aj keď sa niektoré urartské zvonce  iste používali ako kultové či magické predmety, väčšina nájdených exemplárov patrí do kategórie konských ozdôb: slúžili buď ako prívesky na konských ohlávkach či boli priamo zavesené na krku zvieraťa. Kráľovstvo Urartu malo povesť krajiny chovajúcej kone a mnohí bádatelia ho dnes považujú za priekopníka užívania zvoncov ako súčasti konských postrojov, keďže odtiaľ pochádza prvý bezpečne datovaný príklad. Výroba či lepšie povedané tvorba urartských zvoncov v tvare pagody predstavovala technologicky značne náročný proces; každý exemplár sa odlieval osobitne, a to metódou strateného vosku a zrejme až po odliatí boli v plášti vyrezané obdĺžnikové otvory.

Náš bronzový zvonec má v pagodovom tvare plášťa dve rady ôsmich obdĺžnikových otvorov nad sebou. Korunu tvorí obrátený zvislo ryhovaný kalich (zrejme výrazne štylizovaný kvet lotosu) s centrálnym masívnym závesným očkom na troch kruhových podložkách. V hornej časti plášťa tesne pod zvoncovou korunou sú oproti sebe zvyšky železnej závesnej tyčinky pre uchytenie srdca, ktoré sa však nedochovalo. Celková výška zvonca je 7,7 cm, priemer v úderovom venci dosahuje 4,9 cm a plášť zdobí pekná tmavohnedá patina. Pravdepodobne sa jedná o ozdobu konského postroja. Získal som ho v londýnskom starožitníctve.

Ďalší prezentovaný zvonček je preukázateľne datovaný do 9. až 7. stor. pred n. l.  Pochádza z územia dnešného Arménska, ktoré bolo v tom čase pod vplyvom dvoch súperiacich blízkovýchodných mocností – končiacej Novoasýrskej ríše a nastupujúceho Urartského kráľovstva; môžeme ho označiť ako kaukazský. Je nečistený, s tmavozelenou patinou.

Bronzový zvonček je kužeľového tvaru s kruhovým závesným očkom, v ktorého plášti sú štyri asymetricky umiestnené otvory v tvare rovnoramenného trojuholníka. Úderový okraj široký 2,4 cm je vrúbkovaný desiatimi  oblúčikmi. Zvonček dosahuje výšky 2,5 cm,  plnil asi okrasnú funkciu. Získal som ho u newyorského starožitníka arménskeho pôvodu.  

Urartský zvonec, 9.-7. stor. pred n. l. 
FOTO – ANCIENT & ORIENTAL                                                  

Kaukazský zvonček, 9.-7. stor. pred n. l.  
FOTO – JIŘÍ  JANOŠÍK

Z bližšie nelokalizovanej oblasti Predného východu pochádza bronzový zvonec s polvajcovým tvarom plášťa celkom originálnou korunou, ktorú vytvárajú okrem stredového polkruhového oka dve protiľahlé bočné zvieracie (ovčie?) hlavy na nezvyčajne dlhom hrdle. Nie je možné vylúčiť, že by mohlo ísť o médsky artefakt. V spodnej časti plášťa sú nad úderovým okrajom tri trojuholníkové otvory. Zachované zvonové srdce, celkom výnimočne bronzové, tvorí vrúbkovaná tyčinka s koncovou guľôčkou. K stredovému oku je pripevnená reťaz z bronzových elipsovitých článkov v celkovej dĺžke 52 cm, možno na zavesenie na ovčie hrdlo. Zvonec, ktorý pokrýva  nerovnomerná zelenohnedá hrubá patina, dosahuje výšku 10,5 cm a priemer úderového venca má 9.0 cm. Je datovaný do 10. až 8. stor. pred n. l. Vydražil som ho v mníchovskej aukčnej sieni Gerhard Hirsch Nachfolger.

Predovýchodný zvonec z územia dnešného Iránu, pravdepodobne tiež médsky artefakt z 10. – 8. stor. pred n. l., je polvajcového tvaru, v ktorého plášti sú tri trojuholníkové otvory, ale tiež dva nepravidelné otvory zrejme deštrukčného pôvodu. Korunu 4,5 cm vysokého plášťa tvorí závesné oko s priemerom 3,0 cm, priemer v úderovom venci meria 5,6 cm. Zvonec má tmavozelenú patinu a získal som ho vo francúzskom starožitníctve v Rousies.

Médsky zvonec s reťazou , 10.-8. st. pred n. l.
FOTO – GERHARD HIRSCH NACHFOLGER

Médsky zvonec, 10.-8. stor. pred n. l.
FOTO – EIRL ELOI RENAUD

Zrejme z  8. – 6. stor. pred n. l. pochádza kaukazský bronzový zvonec takmer valcového tvaru  iba s mierne  dohora skosenými stenami plášťa, v ktorom je (pravdepodobne vyrezaný) zvislý otvor s rozmermi 3,0 cm x 0,7 cm. Na hornej uzávere plášťa sú dva kruhové otvory pre zavesenie držadla nezachovaného zvoncového srdiečka a medzi nimi je upevnené masívne polkruhové závesné oko. Celý plášť pokrýva hrubá zelená patina. Zvonec bol nájdený na území dnešného Dagestanu, je vysoký  6,0 cm a spolu  so závesným okom meria 9,0 cm. Priemer úderového okraja dosahuje 5,5 cm. Zakúpil som ho v slovinskom Maribore u starožitníka pôvodom z Dagestanu.

V 7. – 6. stor. pred n. l. došlo k preukázateľnému kontaktu Skýtov s urartským prostredím. Je preto možné, že sa v tomto teritóriu mohli vtedy objaviť aj zvončeky, z ktorých viaceré síce pripomínajú urartské typy, sú však skôr skýtskej proveniencie. Skýtska populácia sa vytvorila  koncom 2. tisícročia pred n. l. v stredoázijskej Kazašskej stepi. Boli to stepní kočovníci z rôznych iránskych kmeňov, od 8. stor. pred n. l. žili na rozsiahlom území severného Čiernomoria a ovládali územie severného Iránu a Arménska. Je dosť záhadné, akými cestami  mohli skýtske zvončeky doputovať na trh so starožitnosťami v thajskom Bangkoku, kde sa mi podarilo niekoľko kusov získať. Ide pravdepodobne o okrášľovacie, možno aj rituálne predmety; väčšina z nich má v plášti vyrezané trojuholníkové otvory rôznej veľkosti a navyše v rozličných kombináciách. V tomto článku prezentujeme zvonček, v ktorého plášti kužeľového tvaru sú vyrezané neobvyklé kombinácie otvorov: v spodnom pruhu je šesť rovnostranných trojuholníkov vrcholom smerujúcim dole a nad nim je pás šiestich na výšku stojacich obdĺžnikových otvorov. Zvonček je s kruhovým závesným očkom vysoký 4,3 cm, priemer úderovom venci dosahuje  2,7 cm a celý má tmavozelenou patinu. Kúpil som ho v thajskom starožitníctve v Bangkoku.

Kaukazský zvonec, 8.-6. stor. pred n. l.
FOTO – JIŘÍ JANOŠÍK

Skýtsky zvonček, 7.-6. stor. pred n. l.
FOTO – JIŘÍ JANOŠÍK

Literatúra

CASTELLUCIA, M. – DAN, R. Caucasian, Iranian and Urartian Bells. In: Ancient Civilizations from Scythia to Siberia 20 – 2014. Leiden: Koninklijker Brill NV, 2014, s. 67 – 104

JANOŠÍK, J. Zachované včasnostredoveké kresťanské zvony v kontinentálnej Európe a ich typológia. In: Zborník Slovenského národného múzea CVII – 2016 – História 53. Bratislava: Slovenské národné múzeum – Historické múzeum, 2017, s. 5 - 26.

МAХOPТЫХ, C. B. Бpoнзoвыe кoлoкoлчики VII – VI вв. дo н. э. из cкивcких пaмятникoв югa вocтoчнoй Евpoпы. In: Стapoдaвныe Пpичepнoмop´я – Випуcк XI. Oдeca: OНУ 2016, s. 339 – 345

MUSCARELLA, O. W. Urartian Bells and Samos. In: Journal of Ancient Near East Society of Columbia University 10. New York 1978, s. 61 – 66

POMBERGER, B. M. - MȔHLHANS, J. – SAUNDERSON, K. Metal Idiophones 800 BCE – 800 CE in Central Europe: Function and Acoustic Influence – A Progress Report. In: Journal of Music Archaelogy 1 (2023). Wien: Austrian Academy of Sciences Press 2023, s. 143 - 183

PRICE, P. Bells and Man. Oxford  New York  Toronto  Melbourne: Oxford University Press, 1983, s. IX – XVIII

SEIDL, U. Glocken. In: Bronzekunst Urartus. Mainz am Rhein: Verlag Philip von Zabern, 2004. s. 115 – 116                                                                                                                   

SPEAR, N. Jr. A Treasury of Archeological  Bells. New York: Hastings House Publishers, Inc., 1978, s. 25 – 184